Nie je škola ako škola?
Nenazdávam sa, že občianske nepokoje a protestné zhromaždenia sú všeliekom na uzdravenie rôznych chorôb našej spoločnosti. Skôr ich považujem za formu, ktorou sa dá poukázať na závažné problémy a nedostatky, dostať ich do zorného poľa tých, ktorí sú za ich riešenie zodpovední. Napriek tomu mi bolo minulotýždňové protestné vystúpenie zástupcov umeleckých škôl z celého Slovenska sympatické. Prečo? Obhajovali zachovanie niečoho zmysluplného, uznávaného, prospešného – zachovanie základných umeleckých škôl. Mnohým totiž, po zmene formy financovania, hrozí od septembra zánik. Škoda. Nejedna takáto vzdelávacia ustanovizeň dosahuje, ba aj predbieha, medzinárodnú úroveň. Presvedčila som sa o tom nedávno pri návšteve mladého klavírneho virtuóza Lukáša Pieša. Jeho bratranci totiž tiež získavajú hudobné vzdelanie, ale v zahraničí. A ich rodičia nie raz, so závisťou v hlase, skonštatovali, že naši pedagógovia sú lepší, zo svojho kumštu viac dokážu odovzdať svojim zverencom. Príkladov len v našom regióne je ďaleko viac, či to už v Prievidzi, Bojniciach, Handlovej, Novákoch a ďalších obciach. Nezáleží, či z absolventov umeleckých škôl vyrastú profesionálni hudobníci, maliari, herci, speváci... Dôležité je, že deti cibria svoj talent, pod drobnohľadom skúsených, naslovovzatých odborníkov. Každá umelecká škola, štátna, súkromná i cirkevná by mala v septembri dostať rovnaký štartovací kapitál. Alebo diskrimináciu štátnych zapríčinil fakt, že ich je na Slovensku viac ako dvesto?