Hasiči Ľuboš Hanus a Róbert Mikuš pomáhali pri záchranných prácach po ničivej víchrici v našich veľhorách
Plačú srdcia všetkých Slovákov, ale aj mnohých ľudí za hranicami našej krajiny, ktorí do Tatier chodia a majú ich radi.
Päť dní po zničujúcej víchrici na vlastné oči videli tatranskú katastrofu aj dvaja prievidzskí hasiči – Ľuboš Hanus a Róbert Mikuš. Prišli, aby v najťažších chvíľach pomohli. „Boli sme súčasťou jednotky, ktorú do Vysokých Tatier 23. novembra vyslalo Krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Trenčíne. Bolo nás osem, z každého okresu po dvoch chlapoch. Keď sme odchádzali, netušili sme, ako dlho tam budeme, čo na nás čaká. Prijali sme však túto výzvu, pretože pomáhať je naším poslaním,“ hovorí Ľ. Hanus. Ich úlohou bolo sprejazdnenie niektorých komunikácií, ktoré boli zavalené popadanými stromami. V prvý deň sa snažili naši hasiči vyčistiť cestu medzi Novou Poliankou a Vyšnými Hágami, na druhý deň pokračovali v začistení komunikácie do Podbanského. „Nebola to jednoduchá robota, robili sme od rána, až do večera, kým sa nezotmelo. Predovšetkým v prvý deň bola obrovská fujavica, nebolo nič vidieť. Píliť popadané stromy bolo veľmi nebezpečné, nevedeli sme, ako sa uvoľnia, kde a ako môžu dopadnúť. Navyše nám mrzli píly,“ opisuje neľahké podmienky počas záchranných prác Róbert Mikuš. Do Tatier naši hasiči neodchádzali so žiadnou špeciálnou technikou. Najdôležitejšie bolo vozidlo a motorové píly, teda to, čo potrebovali k práci. Ostatné už bolo na žeriavoch a ďalšej ťažkej technike.
Aký bol ich pocit, keď prvýkrát uvideli dielo skazy, ktoré po sebe zanechala silná víchrica? „To sa nedá opísať slovami. Bol to strašný pohľad. Jednoducho katastrofa, niečo, čo si človek nevie predstaviť. Väčšina ľudí vidí zábery na to všetko len cez televíznu obrazovku. Skutočnosť je však oveľa horšia a skľučujúcejšia,“ konštatujú svorne. Obaja do Vysokých Tatier chodili, poznajú ich krásu, preto ich pohľad na zničenú prírodu šokoval. Tešilo ich však, že sa našlo od začiatku veľa ľudí, ktorí chceli našim veľhorám pomôcť, priamo na mieste. „Záchranné práce boli výborne koordinované. Ráno sme sa stretli na porade a rozdelili sa na miesta, kde bolo treba zasahovať. Večer sa všetko vyhodnocovalo a pripravovalo na ďalší deň. Myslíme si, že práve vďaka tejto koordinácii sa podarilo tak rýchlo spojazdniť všetky komunikácie a dôležité chodníky.“
Ľuboš Hanus nebol na takýchto záchranných prácach v inom regióne po prvý raz, pre Róberta Mikuša to bola premiéra. Prievidzskí hasiči už boli napríklad v minulých rokoch pri záplavách na východe Slovenska, ale napríklad aj v Čechách. „Samozrejme, že naši najbližší neprijímajú správy o našom odchode do nejakej ohrozenej oblasti s nadšením. Uvedomujú si, aké riziká tam na nás čakajú. Tak to bolo aj v prípade Vysokých Tatier. Nebolo to bezpečné, no naša práca je už taká,“ Obaja sa našťastie vrátili zo záchranných prác zdravý a relatívne rýchlo. Ich úlohou totiž bolo pomôcť pri prvých záchranných prácach, pri sprejazdňovaní ciest a to do bodky splnili. Teraz už nastupujú ďalšie záchranné zložky, ktoré budú pracovať na odstraňovaní následkov tejto katastrofy.
