Režisér a scenárista Pavol Barabáš o svete, ktorý už nemal existovať
Veria, že keď zabijú a zjedia človeka, získajú jeho silu i schopnosti. Nepoznajú písmo, peniaze, nemajú ani potuchy o našom svete. Vystačia si s kamennými sekerami, kostenými nožmi, bambusovými tyčami. Väčšina z nich nikdy neprišla do kontaktu s človekom. Aj napriek tomu im nechýba zmysel pre harmóniu s prírodou, v ktorej žijú. Nikde ani len náznak neporiadku či odpadu. Z prírody si berú len to, čo potrebujú. Jedia to, čo ulovia. Inými slovami, nepoznajú nič a v porovnaní s nami majú všetko. Aj takí sú tajomní obyvatelia Novej Guiney. Najväčší tropický ostrov na svete ukrýva vďaka nepreniknuteľnému zelenému závoju pralesa zem tajomstiev, povier a neobjavených záhad. Za tichou hranicou džungle sa začínajú územia, o ktorých sa hovorí potichu a s rešpektom, napokon, misionári ho nazvali územím kanibalov... Jeho hranice však nedávno prekročil známy slovenský režisér, scenárista a cestovateľ PAVOL BARABÁŠ.
-O: Prečo ste sa rozhodli opäť podniknúť cestu do Novej Guiney?
„Dokončil som film Amazonia vertical a potreboval som si veľmi od tohto projektu oddýchnuť, lebo zostrih filmu mi zobral veľa síl. Môj priateľ Rudo Svaříček, jeden z najznámejších českých cestovateľov, ma prehovoril, aby som s ním išiel na zasnežený horolezecký výstup na najvyšší vrchol Novej Guiney. Plán sa však musel zmeniť, a namiesto studených ľadovcov som sa ocitol v horúcej a dusnej džungli. Tak nejako to chcel osud.
-O: Aké to je, vkročiť do krajiny, kde nebezpečenstvo visí vo vzduchu a číha na každom kroku?
„Bolo to zvláštne, každá hodina, minúta bola svojím spôsobom plná neistoty. Čím hlbšie sa dostávate do pralesa, tým viac rastie neistota, ale i úžas z toho, čo vidíte. Keď sa naše motorové lietadlo prevŕtavalo búrkovými oblakmi a videl som, ako prales pohlcuje tony vody, pripadalo mi takmer nemožné, aby tam dole, v tých bažinách, mohol existovať ľudský život.“
–O: A existuje?
„Pristali sme na juhovýchode krajiny, v mestečku Agats, v oblasti bývalých lovcov lebiek – Asmatov. V delte riek ich žije okolo 60 tisíc. Voľakedy lovili lebky vždy, keď sa narodilo dieťa. Verili totiž, že dieťa môže dostať meno len tak, že ho najskôr niekomu odoberú. S jeho lebkou a menom potom získalo aj jeho silu a schopnosti. Asmati však o tom neradi hovoria. Dnes je tu kanibalizmus tabu, aj 'vďaka' rôznym nariadeniam indonézskej vlády, usmerneniam a vplyvu misionárov rôznych vierovyznaní. I keď sa hovorí, že prví misionári tu v minulosti so svojím presviedčaním nepochodili...“
-O: Vy ste sa nebáli?
„Každý, kto sa pohybuje na ich území musí počítať s tým, že ho neprivítajú priateľsky. Napokon, sú to bývalí lovci lebiek. Ich územie je ako jedna veľká aréna, kde každý chybný krok či gesto môžu znamenať smrť. Ťažko to nazvať strachom, sú to skôr nepríjemné pocity. Ale keď sa niečo naozaj kritické deje, tak duša každého režiséra poskočí, lebo má možnosť niečo zaujímavé do filmu nakrútiť. Asmati už poznajú turistov, lebo obývajú územie veľkých riek. Z územia Asmatov sme sa plavili niekoľko dní v obrovskom motorovom kanoe, až kým nás úzke riečište neprinútilo zastaviť v malej osade. Nasledoval dvojtýždňový pochod do vnútrozemia džungle.“
-O: Tou istou džungľou ste sa však museli predierať aj vy, ľudia zvyknutí na celkom iné podmienky. Na mobilné telefóny, či záchranný systém sa tam asi spoliehať nedá...
„Pomoc by sa k zranenému nedostala, nepristane tam ani helikoptéra. Navyše, ja som človek, ktorý má rád hory a sneh, džungľa ma oberá o energiu. Ešte teraz si to viem živo predstaviť – horúčava, obrovská vlhkosť, štípajúci hmyz, bažiny. Do jednej som zapadol po pás. Noha mi uviazla v riedkom bahne a ja som cítil, ako ma pohlcuje. Konal som inštinktívne, nakoniec si to odnieslo koleno.“
-O: Skupina bielych mužov, hlboko v džungli. Ako na vás reagovali domorodci, ktorých ste stretávali?
„Biely človek je v ich ponímaní človek po smrti, a tomu zodpovedali aj ich reakcie. Kričali, napínali tetivy lukov, každý vstup do osady bol dramatický a predchádzali mu nekonečné vyjednávania našich domorodých nosičov. Našťastie môj priateľ a cestovateľ Rudo Svaříček dobre pozná indonézsky jazyk a ten poznal aj jeden z domorodých nosičov. Bolo cítiť, že miestami aj nosiči sa boja ísť ďalej. Niekedy už nechceli ísť s nami ďalej. My sme však chceli nájsť nedotknutý svet kmeňa Kombajov, a tak sme mali jedinú šancu. Ísť hlbšie, tam, kde nenájdeme žiadne stopy civilizácie. To, že existujú naznačoval iba nedobytný prales.
-O: Tam, kde žijú Kombajovia?
„Kombajovia sú ťažko dosiahnuteľní a nikto presne nevie, koľko ich je. Nechcú prísť do styku s civilizáciou. Žijú tak, ako ich stvoril Boh. Nahí, úplne jednoduchí ľudia. Ich najvzácnejšia časť žije za neviditeľnou hranicou, a to, že sa k nej blížite, spoznáte podľa narastajúceho odporu voči votrelcom. Všade bolo cítiť neistotu. My sme boli pre nich neznámi bieli ľudia, votrelci, a tak na nás neustále mierili šípmi. Po zložitom vyjednávaní nás však pustili do svojho príbytku, ktorý pripomínal skôr veľké hniezdo ako dom. Obydlie postavené bez klincov a povrazov sa týčilo asi dvadsať metrov nad zemou. Spojnicou so svetom je len jednoduchá tyč visiaca z domu dole. Takto sú domorodci chránení pred dravou džungľou, plnou nebezpečného hmyzu a chorôb. Napätie medzi nami opadlo až po niekoľkých hodinách, pri jedle.“
-O-: Ochutnali ste?
„Neochutnať by bolo prejavom nezdvorilosti. Aj keď ide o pečenú krysu, myš, červa či hada. Ich obľúbeným jedlom je ságo, pripravujú ho z dužiny ságovej palmy, ktorú rozdrvia, urobia z nej cesto a upečú na banánovom liste. Ságovník je pre nich ako strom života. Kôru využijú na podlahu, listy na steny chyže, dužinu zjedia. Pochutnávajú si aj na pečených larvách, zviera zjedia aj s kožou. Ak ich nechcete uraziť, musíte ochutnať. “
-O: Je až neuveriteľné, ako si sami vystačia. Je vôbec možné, že sa dokázali skryť pred civilizáciou?
„Sú veľmi hrdí, nepotrebujú nás, výdobytky civilizácie. Napokon, čo by sme im asi tak ponúkli? Nanajvýš lieky proti malárii. Naša civilizácia je obrovsky závislá od mnohých vecí, aby sme mohli vôbec mohli prežiť. Ľudia s kmeňa Kombai okrem luku so šípmi a fajky, nevlastnia nič. Všetko im dá okolitá džungľa a príroda, sú s nimi v dokonalej harmónii. Neprodukujú žiadny odpad, z prírody si berú len to, čo potrebujú a spotrebujú. Preto zjedia aj kožu zvieraťa. Nič po nich nezostáva, všetko je dokonale vyvážené. Nič vlastne nepotrebujú, takže medzi týmito ľuďmi neexistuje závisť, a tým ani nenávisť.“
-O: Vidieť tento svet musel byť nesmierne silný zážitok...
„ Keď som sa vrátil, tak som si povedal, že už nikdy nebudem cestovať do žiadnej džungle, že sa už nikdy na Novú Guineu nevrátim. Snažím sa však pochopiť to, čo sme videli. Bol to svet, o ktorom sme si už mysleli, že ani neexistuje. Možno ho raz niekto bude chcieť 'poľudštiť' a naučiť jeho obyvateľov veciam, ktoré my robíme a používame bežne. Otázka je, či to vôbec má zmysel. Nechýba im totiž nič. Majú všetko, čo pre život v džungli potrebujú. “
-O: A na záver ešte jedna, trochu vianočná otázka. Ako vníma človek, ktorý videl miesta bežným smrteľníkom neprístupné, Vianoce? Strávili ste už nejaké ďaleko od domova?
„Na Vianoce má byť človek s rodinou. Také sú tradície, a tak to má byť. Raz mi však hrozilo, že ich strávim v Afrike. Dvanásťdňová expedícia s výstupom na Kilimanjaro v Tanzánii a na Mount Keňu v Keni mala skončiť pred Štedrým večerom nakrúcaním divokých zvierat v národných parkoch. Tri hodiny pred odletom nášho lietadla z Afriky nám večer v už opustenom pralese vypovedal službu džíp. Okolo nás behali žirafy a byvoly. A ja som o 24 hodín mal sedieť pri štedrovečernom stole. Našťastie sa vracal strážca parku a museli sme mu veľa veľa zaplatiť, aby sme vôbec lietadlo na poslednú chvíľu stihli. Vo Frankfurte nám však oznámili,, že pre snehovú kalamitu a víchricu Praha neprijíma, ale aj tak som sa zhodou okolností k večeri dostavil načas.“
Záujemci o dobrodružné filmy Pavla Barabáša si ich môžu objednať na novej kolekcii dvd s rôznymi bonusmi a cestovateľskými radami na internetovej adrese www.k2studio.sk.
